Sme v dobe finančnejkrízy, ktorá je aj výsledkom nedôvery. Sme v dobe, kedy sa človek stávanie "homo caritas", ale "homo egois". Mnohí starí ľudia si spomínajú na časy, keďneprešli ulicou bez toho, aby sa im niekto neprihovoril. Dnešná konzumnáspoločnosť mení ľudí na indivíduá, ktoré radšej uprednostnia vlastné záujmypred spoločnými záujmami. Žijeme v dobe, v ktorej nestačí čestnéslovo, ale na potvrdenie ústnej dohody je potrebná zmluva. Na našich perifériáchvidno ľudí, ktorí sú bez prístrešia a to aj vďaka tomu, že sa stali obeťoupodvodníka.
Prioritou nie je viac človek,ale jeho hodnota sa podriaďuje hodnote kapitálu. Človek je zneužívaný inýmčlovekom, pre jeho osobný prospech. Nečudo, že v takejto atmosfére sapotom rodí atmosféra nedôvery, kde si vždy niekto musí kryť chrbát, aby náhodounebol zneužitý. Nedá sa potom čudovať, že človek sa radšej uzavrie a postupnestratí záujem o stretávanie sa s inými ľuďmi. Takto sa stretáva lens určitým obmedzeným počtom ľudí.
Logika konzumizmu vedie človekak prehodnocovaniu jeho záujmov a premieta sa aj do jeho životnéhostavu. Takto sa dobrým stáva to, čo je prospešné pre mňa, ale viac sa nepozerána to, či tým neobmedzuje niekoho druhého. Potom sa stáva, že majiteľ podnikupovažuje za dobré tlačiť ľudí do väčších výkonov za minimálnu mzdu, lebo jehozisk takto vzrastie. Nevidí väčšie dobro, ale si všíma menšie. Jehopohľad sa upriamuje na krátkodobé ciele rýchleho zbohatnutia. Zatiaľ čos dlhodobejšej perspektívy, kde zisk je v prospech človeka a nie človek podriadený zisku, by mohol získať viac.
V živote jednotlivca sa toprejavuje inak a to tým, že manželia k sebe strácajú úctu, lebopredtým boli pre seba vzájomným dobrom a teraz nie sú. Deti siprestávajú vážiť autoritu, lebo obmedzuje ich slobodu. Vo všetkom tomto cítiťzvýrazňovanie subjektívneho dobra na úkor objektívneho dobra. Konzumizmus menípohľad na dobro tak zásadne, že sa nepozerá na to, čo je dobré pre druhého, alečo je dobré pre homo egois. Niekedy však vzbudzuje záujem o dobro druhého, alelen preto, lebo to ohrozuje jeho dobro.
Tak sa stáva, že nemá záujemo spoločné dobro, lebo to nie je jeho dobrom. Bojí sa konfrontácii, leboto nie je dobré pre neho. Takýto postoj hrubo narúša stabilitu spoločnostia hlboko degraduje človeka, pretože každý potrebuje stabilitu založenú nadôvere, kde nebude urážaná jeho dôstojnosť. Kde nebude užitočný pre niekoho lenpreto, že je v niečom výnimočný a ak prestane, nestane sa odloženýms pocitom zneužitia a zbytočnosti. Skutočné hodnoty sa nachádzajúniekde úplne inde a to v sile spoločenstva založeného na dôverea jednote, smerujúceho k vyšším cieľom, kde človek môžedosiahnuť svoju dokonalosť nie zneužitím iných, ale s pomocou inýcha to procesom spoludozrievania.
Ak chce človek prežiť, musí sastať človekom "homo etikus", lebo len vtedy bude brať do úvahy nielen svojedobro, ale aj dobro druhých. Lebo len vtedy pochopí, že on ako človek môžedozrievať v nezištnej spolupráci na dobre a tak pretvárať tento svet.
